Koľko ľudí zomrelo na Mount Evereste? Úmrtnosť a riziká

Mount Everest, týčiaci sa do výšky 8 848,86 metrov nad morom, je najvyšším vrchom Zeme a predstavuje ultimátnu výzvu pre horolezcov z celého sveta. Jeho majestátnosť je však sprevádzaná aj extrémnymi nebezpečenstvami. Výstup na vrchol je náročný a riskantný podnik, ktorý si, žiaľ, vyžiadal mnoho ľudských životov. Otázka, koľko ľudí zomrelo na Mount Evereste, je preto často kladená a pripomína riziká spojené s lezením v najvyšších nadmorských výškach.

Aktuálne údaje: Koľko ľudí zomrelo na Mount Evereste do dnešného dňa?

Presné číslo obetí na Mount Evereste sa neustále mení a jeho stanovenie je komplikované. Záznamy vedie napríklad Himalayan Database, ktorá sa považuje za jeden z najspoľahlivejších zdrojov. Podľa dostupných údajov (zvyčajne aktualizovaných po skončení jarnej lezeckej sezóny) zomrelo na svahoch Mount Everestu od prvých expedícií v 20. rokoch 20. storočia viac ako 330 ľudí.

Je dôležité poznamenať:

Toto číslo zahŕňa horolezcov, šerpov (horských vodcov a nosičov) a ďalší personál pracujúci na hore.
Nie všetky úmrtia sú presne zdokumentované, najmä z raných expedícií.
Mnohé telá obetí zostávajú na hore, pretože ich znášanie je extrémne náročné a nebezpečné. Niektoré telá slúžia dokonca ako orientačné body na trase.

Miera úmrtnosti a jej vývoj

Okrem celkového počtu úmrtí je dôležitým ukazovateľom aj miera úmrtnosti. Tá sa zvyčajne počíta ako pomer počtu úmrtí k počtu ľudí, ktorí dosiahli vrchol v danom období, alebo niekedy k celkovému počtu lezcov, ktorí prekročili základný tábor.

Historicky bola miera úmrtnosti na Evereste veľmi vysoká. V začiatkoch horolezectva na najvyššej hore sveta bol úspešný výstup skôr výnimkou a riziko smrti bolo obrovské. S rozvojom technológií, lepším vybavením (kyslíkové prístroje, oblečenie), presnejšími predpoveďami počasia a nárastom skúseností (najmä vďaka komerčným expedíciám a práci šerpov) miera úmrtnosti postupne klesala.

Avšak aj napriek týmto pokrokom zostáva Everest nebezpečným miestom. V posledných rokoch sa síce relatívna miera úmrtnosti (v percentách) môže zdať nižšia kvôli veľkému počtu ľudí pokúšajúcich sa o výstup, absolútny počet úmrtí v niektorých sezónach stúpa. To súvisí aj s preplnenosťou na hlavných trasách, ktorá vedie k zdržaniam v „zóne smrti“.

Miera úmrtnosti sa pohybuje približne okolo 1-2%, ale výrazne závisí od faktorov ako:

Rok a konkrétna sezóna: Niektoré roky sú tragickejšie kvôli lavínam alebo zlým poveternostným podmienkam.
Trasa: Rôzne trasy majú rôzne objektívne nebezpečenstvá.
Použitie doplnkového kyslíka: Výstupy bez kyslíka sú spojené s výrazne vyšším rizikom.
Skúsenosti a aklimatizácia: Pripravenosť lezca hrá kľúčovú úlohu.
Podpora (šerpovia, komerčné expedície): Úroveň podpory ovplyvňuje bezpečnosť.

Hlavné príčiny úmrtí na Mount Evereste

Smrť na Mount Evereste máva rôzne príčiny, často ide o kombináciu viacerých faktorov. Medzi najčastejšie patria:

Lavíny: Nepredvídateľné a masívne lavíny sú jednou z hlavných príčin úmrtí, najmä v oblasti Khumbu Icefall a na strmých svahoch. Veľké tragédie spôsobené lavínami sa odohrali napríklad v rokoch 2014 a 2015.
Pády: Môžu to byť pády do ľadovcových trhlín (často skrytých pod snehom), pošmyknutia na ľade alebo skalách, alebo pády priamo zo stien či hrebeňov.
Výšková choroba: Extrémna nadmorská výška spôsobuje nedostatok kyslíka (hypoxia), čo môže viesť k život ohrozujúcim stavom:
- Výškový pľúcny edém (HAPE): Tekutina sa hromadí v pľúcach.
- Výškový mozgový edém (HACE): Opuch mozgu.
Oba stavy môžu byť smrteľné, ak sa lezec rýchlo nedostane do nižšej nadmorskej výšky.
Vyčerpanie: Fyzická námaha v extrémnych podmienkach môže viesť k úplnému vyčerpaniu, kedy lezec už nie je schopný pokračovať ani zostúpiť.
Omrzliny a podchladenie (hypotermia): Extrémne nízke teploty, často v kombinácii so silným vetrom, môžu spôsobiť vážne omrzliny (ktoré môžu viesť k amputáciám) a život ohrozujúce podchladenie.
Zdravotné problémy: Existujúce alebo náhle vzniknuté zdravotné problémy, ako sú srdcový infarkt alebo mozgová mŕtvica, sú v dôsledku extrémnej záťaže na organizmus tiež príčinou úmrtí.
Padajúci ľad a skaly: Najmä v ľadopáde Khumbu alebo na strmších úsekoch trás (napr. Lhoce Face).
Problémy s vybavením: Zlyhanie kyslíkového prístroja (maska, regulátor) v kritickej výške môže mať fatálne následky.

Rizikové zóny a faktory

Niektoré časti výstupu sú obzvlášť nebezpečné:

Zóna smrti

Oblasť nad 8 000 metrov nad morom je známa ako „zóna smrti“. V tejto výške je atmosférický tlak taký nízky, že v ľudskom tele je kritický nedostatok kyslíka. Organizmus tu nedokáže regenerovať a postupne odumiera. Aj s doplnkovým kyslíkom je pobyt v tejto zóne extrémne náročný a nebezpečný. Väčšina úmrtí na Evereste sa stáva práve v tejto zóne počas výstupu na vrchol alebo, častejšie, počas zostupu, kedy sú lezci vyčerpaní.

Khumbu Icefall (Ľadopád Khumbu)

Nachádza sa na populárnej Južnej trase z Nepálu, medzi základným táborom a Táborom I. Ide o rozsiahly a neustále sa pohybujúci ľadovec plný obrovských serakov (ľadových veží) a hlbokých trhlín. Prechod cez ľadopád pomocou rebríkov a lán je technicky náročný a objektívne veľmi nebezpečný kvôli riziku pádu ľadu a lavín.

Hillary Step a úzke miesta

Hillary Step bol ikonický takmer kolmý skalný stupeň tesne pod vrcholom na Južnej trase. Hoci sa predpokladá, že bol poškodený alebo zmenený zemetrasením v roku 2015, táto oblasť a ďalšie úzke miesta na hrebeni stále predstavujú riziko, najmä pri veľkom počte lezcov. Vytvárajú sa tu „zápchy“, ktoré nútia horolezcov čakať v extrémnych výškach a mraze, čo zvyšuje riziko omrzlín, vyčerpania a spotreby kyslíka.

Počasie

Počasie na Evereste je extrémne a môže sa zmeniť veľmi rýchlo. Silný vietor, náhle snehové búrky a extrémne nízke teploty (-30°C až -60°C v zóne smrti) sú bežné a predstavujú vážne nebezpečenstvo.

Davy a komercializácia

Rastúci počet komerčných expedícií vedie k veľkému počtu ľudí na hore počas krátkeho „okna“ dobrého počasia na jar. Preľudnenie na fixných lanách a v kľúčových úsekoch zvyšuje riziko zdržania, vyčerpania a chýb.

Porovnanie hlavných trás

Dve hlavné trasy na vrchol sú:

Juhovýchodný hrebeň (z Nepálu): Komerčne populárnejšia trasa, vedie cez ľadopád Khumbu, Západný kotol (Western Cwm), stenu Lhoce a Južný vrchol. Hoci je technicky považovaná za o niečo ľahšiu, nesie so sebou riziká ľadopádu a v posledných rokoch aj problémy s preplnenosťou.
Severný hrebeň (z Tibetu/Číny): Trasa vedie cez Severné sedlo, Severný hrebeň a tri skalné „stupne“ (Steps). Je považovaná za technicky náročnejšiu a viac vystavenú vetru. Historicky mala vyššiu mieru úmrtnosti, ale v niektorých ohľadoch môže byť bezpečnejšia kvôli absencii veľkého ľadopádu ako Khumbu. Prístup a regulácie zo strany Číny sú prísnejšie.

Štatisticky sa v posledných desaťročiach viac úmrtí zaznamenáva na nepálskej (južnej) strane, čo však súvisí aj s výrazne vyšším počtom lezcov na tejto trase.

Záver

Výstup na Mount Everest je a zostáva mimoriadne nebezpečným podnikom. Aj keď celkový počet úmrtí (viac ako 330) môže v porovnaní s tisíckami úspešných výstupov vyzerať relatívne nízko v percentách, absolútne číslo je samo o sebe varovaním. Každý, kto sa pokúša zdolať najvyšší vrch sveta, čelí objektívnym rizikám ako lavíny, pády, extrémne počasie a fyziologickým limitom ľudského tela v „zóne smrti“. Otázka „koľko ľudí zomrelo na Mount Evereste“ tak neustále pripomína rešpekt, ktorý si táto hora vyžaduje.

Dôležité upozornenie: Informácie uvedené v tomto článku sú založené na verejne dostupných údajoch a štatistikách, ktoré sa môžu časom meniť. Horolezectvo vo vysokých nadmorských výškach je extrémne riziková aktivita. Tento text má čisto informatívny charakter a nenahrádza odborné školenie, skúsenosti ani konzultáciu s expertmi na vysokohorskú medicínu a horolezectvo. Akékoľvek rozhodnutie o podstúpení takejto aktivity je na vlastné riziko jednotlivca.